Na jar sa výbor ZO č. 57 dopočul o pokojnej povahe rieky Morava, pozisťoval si všetko o jej prípadných vrtochoch a po jednohlasnom „áno“ na schôdzi sa rozhodol dopriať svojim členom športové vyžitie, dvihnúť im hladinu adrenalínu a dopamínu a odhaliť im tajomstvá vodáctva. Niekoľkotýždňové prípravy vyvrcholili v sobotu 19. augusta ráno, kedy sa necelá dvadsiatka členov ÚNSS a ich sprievodcov usadila v objednanom autobuse a nechala sa odviesť do Vysokej pri Morave. Táto obec totiž najpresvedčivejšie sľubovala bezpečné nalodenie z veľkej panelovo-betónovej plochy hneď pri brehu. Sľub dodržala 😊
Na brehu nás čakal inštruktor Peter Mlynár, ktorí má so športom ľudí so zrakovým postihnutím bohaté skúsenosti, vedľa neho pramice a kajaky, vodácky výstroj (pádla a certifikované plávacie vesty), ktoré nám zapožičal odborný garant nášho projektu, a to Katedra športov v prírode a plávania Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Každý si vyzdvihol balíček s ľahkým občerstvením, ktorý pripravili výborníci, s miernymi obavami podpísal vyhlásenie, že sa na akcii zúčastňuje na vlastné riziko, a čakal na úvodné školenie, aby to s nami dolu vodou šlo koordinovane a podľa plánu.
Inštruktori však nemali chuť teoretizovať 😉 Skúsenejších usadili dozadu, aby bdeli nad správnym smerom, zelenáči sa techniky pádlovania, riadenia, balansovania, vyhýbania sa prekážkam a stretom či prirážania k brehu učili za jazdy. Napokon, mali sme na to dobrých 6 hodín!
Po úvodných vystrašených minútach sme si skoordinovali pohyby a postupne sme si začali uvedomovať, že Morava je vlastne veľmi láskavá a malebná rieka (miestami tak plytká, že sme pádlom hladili jej dno, miestami dosahovala hĺbku až tri metre) a že nám nad hlavami prelietavajú vtáky (vzhľadom na ukážkovú augustovú páľavu však nevydali ani hláska). Hojdali sme sa na pokojnej hladine bez prekážok alebo nutnosti vysadať a prenášať pramice a kajaky, plynulo sme červeneli a hnedli, pretože hoci inak bujné rastlinstvo nemalo šancu nás ochrániť. V polovici cesty sme sa už vôbec nebáli osviežovať sa vodou z Moravy, máčať si v nej ruky, dokonca nohy.
Devínskym jazerom sme sa preplavili do Devínskej Novej Vsi, kde sa Morava rozširuje a spomaľuje. Na Devíne sme našu plavbu ukončili, pretože Dunaj je už omnoho rýchlejší a riečna premávka je na ňom oveľa hustejšia. Do jeho vôd sme si, ani posmelení plavbou bez prekážok, veru netrúfli.
Po návrate na pevnú zem sme dočerpali sily spoločným obedom v jednej z devínskych reštaurácií.
Ďakujeme výboru našej ZO za nápad a prípravu, Katedre športov v prírode a plávania Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave za zapožičanie všetkého potrebného, Petrovi Mlynárovi za to, že na nás celý deň dával pozor, a grantovej komisii, že náš splav podporila finančne.