Má zmysel usilovať sa priblížiť výtvarné umenie nevidiacim a slabozrakým osobám? Je to vôbec možné? Ak áno, akou cestou sa vybrať, aby z toho mali skutočný umelecký zážitok? Akými slovami priblížiť myšlienky a motívy, ako hovoriť o technike a kompozícii? Je abstraktné umenie hranica, ktorú nevidiaci ani pri najlepšej vôli neprekročia? Nie je stratou času chcieť, aby porozumeli reči farieb? Treba už pri prvých stretnutiach s múzami či prvých skicách výstavnej miestnosti pamätať na to, že milovníkmi umenia sú aj ľudia so zrakovým postihnutím?
Tieto otázky si položila Slovenská výtvarná únia, najväčšia organizácia výtvarných umelcov u nás, a neodložila ich dovtedy, kým v stredu 13. marca na verejnej diskusii s názvom Ľudia so zrakovým postihnutím a iným znevýhodnením vo svete umenia a architektúry nezískala aspoň niekoľko odpovedí. Od dám z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) a Fakulty architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity (FAD STU). Svetový týždeň glaukómu bol ideálnou príležitosťou odštartovať sériu diskusií s odbornou i laickou verejnosťou. Tak sme ho využili!
Vďaka grantu EHP a štátnemu rozpočtu SR (tzv. Nórskym fondom) premenila Slovenská výtvarná únia, najväčšia organizácia výtvarných umelcov na Slovensku Umelku na nezávislé a moderné centrum umení, kde má svoje miesto nielen výstava obrazov, fotografií a sôch, ale aj divadlo, tanec, hudba, literatúra a kde sa do dialógu s umením môže zapojiť naozaj každý. Novinkou je reštaurácia, kaviareň s ľahkými vínami, „starinkou“ už legendami opradená záhrada, ktorou sa v lete rozliehajú koncerty, čítačky a premietané filmy.
„Budova galérie oslávi za dva roky storočnicu, areál so záhradou je o dve dekády mladší, ale aj to je už úctyhodný vek. Chceme, aby sa Umelka počas svojej oslavy zjavila medzi gratulantmi ako nádherná dáma vyberaných spôsobov, aby im vyrazila dych svojou eleganciou, noblesou a neprehliadnuteľným outfitom. Pravdupovediac, poriadne sme sa natrápili, aby sme jej tento imidž vrátili, bez práce ale nie sú koláče a veru chutia oveľa lepšie, ak sú chystané s láskou,“ hovorí Branislav Jelenčík, podpredseda Slovenskej výtvarnej únie, docent Fakulty architektúry a dizajnu STU, ale predovšetkým gentleman, ktorý galériu per pazuch v poslednom období sprevádza. „Umelka, to sú velikáni našej kultúry, reprezentácia Slovenska, prisluhovači režimov, okupačné vojská, zlodeji, ale aj nezabudnuteľné chvíle mladosti, tancovačky pri Dychovke či prvý big beat. Pamätá si umenie graciózne aj zbytočné, obdobie deštrukcie počas svetovej vojny, reštrikcií a cenzúry umenia počas komunizmu, ale aj revitalizácie po Nežnej revolúcii. Časy, keď bola učupená v nie veľmi atraktívnom prostredí, sú už, našťastie, minulosťou. Dnes sa vyníma na hlavnej pešej trase zo Starého Mesta, hranice jej areálu sú dokonca hranicami mestskej pamiatkovej rezervácie. Je Fénixom, ktorý vstáva z popola a vzlieta s novou silou v krídlach.“
Umenie prezentovať umenie človeku so zrakovým postihnutím
Onoho 13. marca sme mali tú česť vystúpiť pred publikom ako prvé my z ÚNSS, konkrétne Dušana Blašková a Eva Metonová. Hovorili sme o tom, aký pohľad na svet majú ľudia so zrakovým postihnutím, čo im diagnóza v bežnom živote prináša a čo im, naopak, odopiera. Prítomných sme zaviedli do ideálneho sveta, kde informácie na návštevníka čakajú na prístupnej webovej stránke, v mobilných aplikáciách a tabletoch, na výstavách, kde si popisy k exponátom prečíta vo zväčšenej čiernotlači alebo v Braillovom písme. Opakovaním toho, že by sa sprievodca mal pozdraviť ako prvý (aj keď je starší než nevidiaci a slabozrakí návštevníci), hlásiť svoj príchod a odchod či nezhovárať sa s vidiacimi priateľmi a asistentmi, sme čas nestrácali, to už všetci vedia. Sústredili sme sa na to, že sprievodca by mal mať na sebe niečo výrazné (aby slabozrakým návštevníkom nezišiel počas prehliadky z očí, že by výklad mal mať hlavu a pätu a že by mali dopriať zážitok všetkým zmyslom – hmatu, sluchu, ak je to možné aj čuchu a chuti.
„Na otázku, či nevidiacim treba výklad redukovať, odpovedáme vždy rovnako: keby ste zajtra stratili zrak, chceli by ste o svete vedieť menej? Uspokojili by ste sa len s odrobinkami toho, čo sa núka iným? Až vtedy ľudia pochopia, že nevidiaci, naopak, potrebujú tých informácií oveľa viac,“ hovorí Eva Metonová z Krajského strediska ÚNSS Bratislava. „Treba im totiž sprostredkovať nielen meno autora, názov diela, rok jeho vzniku, veľkosť a tvar, použitú techniku a materiál, ale aj farebnosť, emócie, ktoré dielo vyvoláva, napr. či to pôsobí romanticky, veselo alebo strašidelne.“
Pravdaže, prízvukovali sme aj to, že slovný popis, akokoľvek výdatný, nestačí a všetko, čo je len trochu možné prezrieť si hmatom, treba nevidiacim ukázať. Nedovoliť nevidiacim dotýkať sa predmetov je to isté, akoby sme vidiacich voviedli do galérie a zaviazali im oči. Rešpektujeme, že vzácne exponáty treba chrániť, ale aj to sa dá riešiť, napr. tenkými gumenými rukavicami, ktoré vystavovaný predmet neohrozia a haptický zážitok nezmenšia. Veľkú pozornosť sme venovali aj konkrétnym možnostiam, ako výtvarné umenie sprístupniť pomocou reliéfnych obrázkov, replík a modelov, ako si poradiť s exponátmi, ktoré sú primalé alebo, naopak, priveľké na to, aby sa dali prezerať hmatom, sú v neustálom pohybe, alebo horúce, a teda je nebezpečné sa ich dotýkať.
„Nie, haptickým prehliadaním exponátov sa prsty nevidiacich nestanú citlivejšími,“ reagovala Dušana Blašková. „Ich predstavivosť ale bude presnejšia, budú mať väčšiu zásobu informácií. Naučia sa hmatom rýchlejšie vnímať a rozpoznávať charakteristické detaily, rýchlejšie si v predstave do celku poskladajú to, čo majú pod prstami. Vytvoria si akési schémy, ktoré im pomôžu veci okolo seba efektívnejšie vnímať a dlhšie si ich zapamätať. A keď sa pri prehliadke podarí zapojiť aj ostatné zmysly, vytvoríme výborné podmienky na to, aby sme mohli u nevidiacich rozvíjať estetické vnímanie, učiť ich rozumieť pojmom umenie, krása či gýč.“
Rešpektujúc univerzálne navrhovanie
Partnermi v úsilí sprístupniť výtvarné umenie aj nevidiacim a slabozrakým návštevníkom boli aj experti z CEDA (Centre of Design for All), Fakulty architektúry a dizajnu STU, ktorí sa dlhodobo zaoberajú univerzálnym navrhovaním, t. j. presadzovaním takých prvkov pri navrhovaní a úpravách fyzického prostredia, ktoré integrujú potreby ľudí so zdravotným postihnutím, či s akýmkoľvek dočasným znevýhodnením (napr. ľuďom, ktorí sa po meste pohybujú s detským kočíkom, alebo majú niekoľko týždňov sťaženú situáciu kvôli zlomenej nohe). Univerzálne navrhovanie je navrhovanie výrobkov, prostredí, programov a služieb tak, aby ich v čo najväčšej možnej miere mohli využívať všetci ľudia. Počas nášho stretnutia v Umelke sa hovorilo predovšetkým o tom, ako univerzitní pedagógovia približujú túto problematiku budúcim profesionálom. Na Fakulte architektúry a dizajnu sa totiž predmet Univerzálne navrhovanie (pôvodne Bezbariérové navrhovanie) vyučuje povinne už od roku 1995 a jeho iniciátorkou bola docentka Mária Samová, ktorá získala cenné skúsenosti na výskumných pobytoch vo Fínsku (1985) a v USA (1994).
„Jednou z priorít výučby univerzálneho navrhovania je formovanie pozitívnych postojov študentov k sociálnej inklúzii a aktívnemu starnutiu,“ vysvetľuje docentka Zuzana Čerešňová. „Súčasťou výučby sú rôzne empatické cvičenia a diskusie s ľuďmi so zdravotným postihnutím, ktorí prezentujú študentom svoje skúsenosti a schopnosti uplatniť sa na trhu práce, vo výskume, v kultúre alebo v oblasti športu. V rámci empatických cvičení si študenti môžu pomocou simulačných pomôcok vyskúšať rôzne typy zdravotných znevýhodnení. Inými slovami, pohybujú sa s okuliarmi, ktoré simulujú rôzne typy slabozrakosti, vyskúšajú si chôdzu s bielou palicou (v budove, po schodisku či po známej trase v exteriéri) a učia sa identifikovať rôzne predmety a prekážky. V rámci týchto hodín majú možnosť okúsiť aj pohyb na vozíku, najmä strmý sklon rámp, ktorý je neprekonateľný aj pre mladých ľudí s dostatočnou silou v rukách. Študenti majú k dispozícii aj tzv. simulačný oblek – návleky so závažím na nohy alebo ruky, ktoré pomáhajú pochopiť aké je pre ľudí s obmedzenou schopnosťou pohybu náročné kráčať po schodoch, príp. načahovať sa za predmetmi v rôznej výške. Tieto empatické cvičenia pomáhajú študentom rozpoznať rôzne typy bariér v prostredí, ktoré si mnohokrát ani nevšimneme, a takouto osobnou skúsenosťou vedia lepšie pochopiť diverzitu ľudí a ich rôzne potreby,“ uzatvára odborníčka z centra CEDA.
Príklady študentských prác z predmetu Univerzálne navrhovanie a svoj doktorandský výskum zameraný na inkluzívne a interaktívne múzeá predstavila aj architektka Natália Bošková Filová z CEDA, na záver bloku prezentácií FAD ukázala dizajnérka Mária Šimková nielen svoj doktorandský výskum, ale aj to, ako prebieha výučba Univerzálneho dizajnu a empatické cvičenia pre dizajnérov.
Dosť bolo prázdnych rečí!
Umelka citlivo vníma fyzické, informačné, no i mentálne bariéry, ktoré ľuďom so zdravotným postihnutím bránia oddať sa zážitkom. Umeleckým, kultúrnym ale i spoločenským. Verejná diskusia z polovice marca bola len welcome drinkom, celý slávnostne prestretý stôl nás ešte len čaká.
„Budeme radi, ak k nám na diskusie s verejnosťou prídete aj vy. Sme zvedaví na vaše skúsenosti ale aj na výsledky vášho tvorivého snaženia, ktoré v našich priestoroch s radosťou odprezentujeme. Výtvarníci, hudobníci, divadelníci, tanečníci, básnici, historici, cestovatelia, zberatelia, propagátori zdravého životného štýlu… U nás je vítaný naozaj každý,“ odkazuje ľuďom so zrakovým postihnutím podpredseda Slovenskej výtvarnej únie a docent z Fakulty architektúry a dizajnu STU Branislav Jelenčík.
Stretnutie odbornej i laickej verejnosti pod názvom Ľudia so zrakovým postihnutím a iným znevýhodnením vo svete umenia a architektúry sa uskutočnilo vďaka Grantu EHP a štátnemu rozpočtu SK. Organizátorom bola Slovenská výtvarná únia, partnermi Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska a Fakulta architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity.