Ak chceme ísť od začiatku, musíme cúvnuť o dobré štyri mesiace. Do ÚNSS sa dokotúľal mail s predmetom Slackline – rovnováha na lane a podpisom Ľubomír Varga, prezident Slovenskej slacklinovej asociácie, o. z. Bola to ponuka vyskúšať si slackline (z angl. slack = voľný a line = popruh), teda chôdzu a balansovanie na úzkom plochom dynamickom popruhu, napnutom medzi dvoma stromami. Čítajúc mail, sa nám pred očami mihalo: „dobre precítiť popruh pod nohami“, „udržať rovnováhu“, „prejsť určitú vzdialenosť“, „spraviť nejaký statický prvok – ľahnúť si, sadnúť, alebo urobiť drep“, „žiadne balančné tyče ako v cirkuse, len vlastné telo“ a žilami sa nám rozprúdila príjemná dávka adrenalínu. Jeho hladinu udržala v patričných medziach najmä nenápadná zmienka o desiatich centimetroch, ktoré nás – zelenáčov – zvyčajne pri prvých pokusoch delia od pevnej zeme.
„Veruže fázu rozmýšľania „či vôbec“ si nevybavujem,“ hovorí s úsmevom vedúci KS Bratislava Tomáš Bako. „Skôr sme premýšľali nad tým, ako docieliť, aby to pre nevidiacich a slabozrakých bolo čo najbezpečnejšie. S inštruktormi slacklinu sme sa preto dohodli na krátkom školení v záhrade Vodárenského múzea – my im povieme, ako slabozrakí a prakticky nevidiaci vidia, čo všetko dokážu o okolí zistiť inými zmyslami a čo si domyslia, ale aj to, že s „tu“, „tam“ a „pozor“ bude viac pádov ako krokov. Miška Dlhá a Duška Blašková absolvovali na lane predpremiéru, aby sme vychytali a vycapali ďalšie muchy. Po niekoľkých týždňoch sme si v našej záhrade vyhliadli tie najhrubšie kmene a najhlbšie siahajúce korene, pohľadali termín, ktorý by nám všetkým najväčšmi vyhovoval, a popozývali medzi nás nevidiacich a slabozrakých“ dodáva Tomáš Bako.
Inštruktori Slackline si vyskúšali, aké je to kráčať po lane so zaviazanými očami
Z inej perspektívy
Bolo nás zo 25. Nevidiaci a slabozrakí účastníci, zopár detí, štyria inštruktori slacklinu a dve hostky z Európskeho fóra zdravotného postihnutia Phillipa a Giulia.
Stojac ešte oboma nohami na pevnej zemi, sme sa dozvedeli, že slackline je pomerne mladý šport (v rodnom liste je ako dátum narodenia uvedený koniec 70. rokov, rodičmi sú kalifornskí lezci a miestom narodenia Yosemitské údolie) a že posilňuje rovnováhu, koordináciu, držanie tela a rôzne skupiny svalov. Na rozdiel od povrazochodcov, ktorí používajú oceľové laná okrúhleho prierezu, slacklinisti najčastejšie naťahujú polyesterový popruh, a to buď medzi stromy, stožiare, stĺpy, múry alebo skaly. Ľubomír Varga nám prezradil, že slackline možno rozdeliť do niekoľkých kategórií, a to trickline, pri ktorom sa v metrovej výške vykonávajú najrôznejšie statické pozície, dynamické triky alebo ich zostavy, longline, čo je skúška sily a vytrvalosti na popruhu dlhšom než 30 metrov, waterline, keď sa lano natiahne nad vodnou hladinou a pri páde ponúkne osvieženie, a napokon kráľovská disciplína, zvaná highline – vtedy sa už človek pozdvihne do výšky niekoľkých desiatok metrov a istenie je nevyhnutnosťou.
Na lanách s úsmevom
Verte mi, snažili sme sa ho počúvať, ale jednak nás to trošku desilo, jednak sme sa už obzerali dookola a po „toľko asi na úvod“ už nebolo tej sily, čo by nás udržala pohromade. Chalani zo Slovenskej slacklinovej asociácie nám v záhrade ÚNSS pripravili niekoľko ciest. Prvú, takú zahrievaciu, vytvorili z päť centimetrov širokého popruhu a osadili do výšky asi 10 čísel nad zemou. Merala zo tri metre, takže bola napnutá na maximum a takmer vôbec nepružila. Cítili sme sa ako na prechádzke! Presvedčení o svojom nadpriemernom zmysle pre rovnováhu sme sa vrhli aj na ostatné, ale tam to už s nami predsa len trošku zamávalo. Pri dlhšom lane sme už dostávali inštrukcie, že chodidlá treba klásť rovno jedno pred druhé, kolená by sme mali mať trošku pokrčené, pozerať pred seba a nie popod nohy, že rukou, ktorou sa nedržíme horného istiaceho lana alebo inštruktora, môžeme vykonávať menšie pohyby a balansovať a že sa nemáme báť a zadržiavať dych.
Kráčali sme obutí i bosí, na jednom popruhu, ale aj na dvoch natiahnutých vedľa seba, na ktorých sme dali tzv. medvediu chôdzu, štvornožkovali sme (dole i hore bruchom), dokonca sme na lanách posedávali a polihovali, až kým nás nepohltila voňavá letná tráva ?
Po Slackline sa dá chodiť aj po štyroch
„Prvé kroky sú vždy neisté, vždy sa trasie nielen noha, ale celé telo. Na pohyb a dynamiku toho popruhu si človek musí jednoducho zvyknúť,“ približuje Ľubomír Varga. „Vďaka podpore BSK sme slackline mohli predstaviť aj žiakom SŠI na Svrčej 6, takže sme mali možnosť pozorovať, že nevidiaci a slabozrakí vnímajú udržiavanie rovnováhy ináč. Podaktorí si zvyškami zraku vedeli pomôcť, boli však aj takí, ktorých to pri vykročení na popruh miatlo. Nevidiacich napríklad z času na čas rozptyľovali iné vnemy, najčastejšie rôzne zvuky a ich odrazy. Ako inštruktori sme to odsledovali a, majúc to na pamäti, snažili sa čo najúčinnejšie pomôcť. Príjemne nás prekvapilo, že zopár účastníkov sa odvážilo aj na 30 metrov dlhý popruh, samozrejme, s nami – inštruktormi po boku a po ruke. Malým deťom sme v celotelovom úväze dopriali jazdu na lanovke, spolu sme skúšali chôdzu na rukách a stojky. Podvečer sme teda strávili so športom a skvelou partiou nevidiacich a slabozrakých. Dúfame, že nie posledný raz,“ uzatvára prezident asociácie.
Ďakujeme prezidentovi Slovenskej slacklinovej asociácie Ľubomírovi Vargovi a jeho inštruktorom, ktorí nám ukázali, ako sa nad všednosti každodennosti povzniesť a ako získať patričný nadhľad. Ak aj vy chcete do výšin, sledujte webstránku www.slacklineslovakia.sk, Facebook alebo Instagram asociácie. Dozviete sa o plánovaných tréningoch, workshopoch a projektoch nielen na horách, ale aj v mestách, nielen pre dospelých, ale aj pre deti – od lanoviek z popruhov cez jednokolky a chodenie na rukách až po žonglovanie.
V záhrade ÚNSS bolo plno
Podujatie finančne podporil Bratislavský samosprávny kraj