Kto nepozná Dubovú, nepozná svet

Kráčať po hladine mora sa vám zrejme nepodarí, ale poprechádzať sa po jeho dne, dokonca si na ňom zariadiť domček s voňavou záhradkou, nie je ani zďaleka také nemožné, ako by sa mohlo zdať. Pravda, za oknami sa vám nebudú naháňať žiadne farebné rybky, žiadne morské koníky nebudú s dôstojnou vážnosťou starcov premýšľať o studených a horúcich prúdoch, ale zato pri kopaní základov takmer určite narazíte na niekdajších obyvateľov mora vrchného bádenu. Vyberte sa s nami do Dubovej, kde môžete podať ruku tým, ktorí žili hlboko pod hladinou, a započúvať sa do príbehov spred niekoľkých miliónov rokov.

 

Piesky a íly, na ktorých leží veľká časť Dubovej, uchovávajú spomienky na pestrý život Centrálnej Paratetýdy. Plytkého vnútrozemského mora, ktoré pred dva a pol až trinástimi miliónmi rokov obmývalo územie od nemeckej hranice až po pohorie Ural. Horotvorné procesy však osud mora spečatili, vodnú plochu postupne zužovali, z mora sa stalo jazero, ktorého posledným pozostatkom je dnešné Neziderské jazero v susednom Rakúsku.

 

 

Proces vymierania jednotlivých živočíšnych a rastlinných druhov azda najlepšie zachytáva malebná obec Dubová, ležiaca na úpätí Malých Karpát. Príbehy spod hladiny prezrádzajú najmä skameneliny, ktorých sa tu dodnes nachádza pomerne dosť. Dávno zabudnutým jazykom geológom a paleontológom, súčasnou slovenčinou komukoľvek, kto sa pristaví pred budovou športového areálu. Od mája tohto roku si tam totiž našla svoje čestné miesto stála miniexpozícia s názvom More pod našimi nohami, približujúca mäkkýše obdobia vrchného bádenu a sarmatu. Okrem farebných ilustrácií a mapiek, ktoré ukazujú zmenu morského prúdenia a rozloženia horstiev, uvidíte v rámci nej dve veľké rekonštrukcie, ako mohlo more na našom území vyzerať v časoch, keď to v ňom naozaj žilo, a ako vyzeralo po vymieraní. Podrobné informácie sú ukryté v QR kódoch, ktoré odkazujú na stránky Geoparku Malé Karpaty, stručnejšiu verziu ponúkajú nápisy vo zväčšenej latinke. A najlepšie na koniec! Skameneliny, ktoré Dubová svojim návštevníkom prezentuje, sú niekoľkonásobne zväčšené a k výstavnému panelu pripevnené ako 3D modely. Pravdaže, s menovkami v Braillovom písme.

 

 

„V období vrchného bádenu žilo v Dunajskej panve, ako sa táto oblasť nazýva, takmer 600 druhov mäkkýšov, preto bolo pomerne náročné vybrať len štyri,“ vysvetľuje Tomáš Fuksi z Geoparku Malé Karpaty. „Napokon sme ako prvú zľava umiestnili Terebraliu, pomerne veľkého bylinožravého slimáka, ktorý býval v širšej vežičkovitej schránke, zdobenej krásnymi radmi drobných hrbolčekov, takže vyzerá ako nejaký šperk. Vedľa neho nájdete opäť ulitníka, tentokrát druhu Turritella, ktorý je neprehliadnuteľný a nezabudnuteľný vďaka svojej štíhlej podlhovastej schránke, dlhej asi 4 centimetre a pomerne výraznému a symetricky rozmiestnenému rebrovaniu. Cythara, v poradí tretia vzorka, je dravý mäkkýš, ktorý si nažíval vo výrazne pretiahnutej a štruktúrovanej ulite, za ním nasleduje lastúrnik Glycymeris s masívnou schránkou, pôvodne zdobenou farebným vzorom. Všimnite si, že prevažne hladký povrch sem-tam narúšajú zreteľné dierky. Niektoré vznikli počas procesu skamenenia, z jednej väčšej usudzujeme, že na mäkkýšovi si chcel pochutnať nejaký vták. Je to veľmi zaujímavé, pretože ide o druh, ktorý nebol zvlášť pohyblivý (zvyčajne ležal na dne), tento konkrétny však zrejme prebýval na plytčine, preto bol vystavený takémuto nebezpečenstvu. Pravdaže, voľným okom to na origináli viditeľné nebolo, odhalil nám to až sken a následné zväčšenie,“ pokračuje so zanietením Tomáš Fuksi.

Exponátom v Dubovej vdýchla podobu 3D tlačiareň, všetky sú preto rovnako svetlé, takmer biele. V prírode to ale také fádne nebolo, že?

„Nie, Centrálna Paratetýda bola pestrá nielen biotopom, ale aj farebnosťou. Keď schránky padli do mazľavého ílu, ktorý k nim neprepustil kyslík, aj po viac ako trinástich miliónoch rokov si dokázali zachovať pôvodné sfarbenie – okrové, hnedočervené, ba i žlté. A pokiaľ ide o samotné mäkkýše, boli biele, žlté, červené, hnedé, dokonca bodkované alebo pásikavé. V podstate aj na základe dodnes žijúcich príbuzných vieme, že mäkké telo morských slimákov má rôzne farby od bledej sivej, cez žiarivú červenú až po takmer čiernu,“ odpovedá mi odborník.

 

 

 

Sarmatské obdobie má na paneli takisto svojich reprezentantov. Prvým je bylinožravý morský ulitník Pirenella, ktorého štíhla schránka posiata radmi okrúhlych hrbolčekov merala v skutočnosti len zo tri centimetre, druhým je Ocinebrina sublavata, jediný dravý ulitník, ktorý prežil vymieranie. Ten vám vďaka štruktúre, ktorá pripomína hrubo nariasené záclony s tu i tam vyčnievajúcimi tupými ostňami, určite utkvie v pamäti. Pretiahnutý, plochý, takmer hladký 3D model, ktorý sedmičku exponátov uzatvára, predstavuje lastúru ervilie. Nebyť toho, že to dotiahla až do expozície v Dubovej, málokto by si ju vôbec všimol. Narástla totiž len do jedného centimetra a nažívala si pohodlne zahrabaná v sedimente Centrálnej Paratetýdy.

 

 

Posledné slovo ešte nepadlo

Expozíciou skamenelín Dubová svoje prírodné bohatstvo odkrývať len začala.

V auguste tohto roku pribudne povyše obce, na Fugelke, informácia, že vstupujete na územie, kde žijú dva chránené druhy chrobákov, a to roháč veľký a fúzač veľký. Živých exemplárov sa dotýkať nemožno, ale na tie, ktoré sa tu v lete zhmotnia, budete môcť aj vyliezť

„Šanca, že niektorého z nich uvidíte v lese, nie je veľmi veľká, ale toto určite do očí udrie,“ prezrádza svoje plány starosta Dubovej Ľudovít Ružička. „Začiatok chráneného územia bude totiž zdobiť takmer trojmetrový z dreva vytesaný roháč veľký, fúzača veľkého k nemu pripojíme časom. V spolupráci s ChKO Malé Karpaty a štátnou ochranou prírody chceme zároveň domácim i turistom vyrozprávať jeho príbeh. Do starého pňa by sme chceli umiestniť modely jednotlivých štádií jeho vývoja a popisy, pravdaže, aj v Braillovom písme. Momentálne hľadáme vhodný dizajn, výšku a hĺbku, aby sme sa priblížili aj dospelým, aj deťom, aj starším ľuďom, aby to bolo pohodlné aj pre osoby na vozíku a pod. Zároveň je našou snahou bez zbytočných slov povedať, že s chránenými chrobákmi sa môžu na tomto mieste pohrať, môžu si ich pochytať, ale keď sa s nimi stretnú zoči-voči, treba im nechať súkromie a ničím ich neohrozovať. Ani dotykom,“ upozorňuje Ľudovít Ružička.

Vo Fugelke sa ale pustia aj do hľadania lesného chodníčka, kde by si človek mohol v prirodzenom prostredí prezrieť niekoľko rôznych druhov drevín, ohmatať ich kôru a zistiť, aká kresba je pre ten ktorý strom typická. Či sa k vedomostiam pridajú aj tvary a zvláštnosti listov, zatiaľ isté nie je, čo však už ostrejšie kontúry nadobudlo, je plán priblížiť milovníkom prírody stopy zvierat. S najväčšou pravdepodobnosťou nepôjde o tabule, odtlačky (zrejme v betóne) budú súčasťou geocachingu, alebo nejakého veľmi príbuzného konceptu. Témou zvieracích stôp obec sprevádzajú odborníci z Prírodovednej fakulty UK. Ak všetko dobre pôjde, okolie Dubovej by mohli zatraktívňovať už budúci rok.

„Veľmi nás láka myšlienka, že sa niekde v tejto našej rukolapnej expozícii uhniezdia aj vtáky. Musíme si ale ešte premyslieť, akou formou by sme sa do toho pustili – či oslovíme tunajších hrnčiarov a zároveň odprezentujeme ich tvorbu, alebo sa vyberieme iným smerom,“ nadväzuje starosta Dubovej. „V parku, ktorý sa nachádza neďaleko expozície skamenelín, by sme zvedavcom chceli predostrieť naše kamene a ukázať geológiu obce, máme tu archeologickú lokalitu, ktorá zatiaľ nie je preskúmaná, časom by sme formou expozície s hmatateľnými prvkami chceli prezentovať aj tú. Ďalej je tu Včelí dom, kde sa robievajú apiterapie, a ten by sme takisto mohli sprístupniť nevidiacim a slabozrakým,“ vyratúva lákadlá Dubovej jej starosta. „Ale to už predbieham. Všeličo by sa dalo, uvidíme, ako sa nám bude dariť napĺňať naše sny. Keď sa tak rozhliadam vôkol seba, zakaždým mi v ušiach znejú slová Vincenta Šikulu, ktorý sa tu narodil a na tunajšom cintoríne aj odpočíva: „Dubová je známa tým, že tu nie je nič známe, a význačná tým, že tu nie je nič význačné.“ My sme postupne začali vyťahovať témy, ktoré u nás naozaj stoja za to, ako napr. chránené prírodné územie, chránené vtáčie územie, zaujímavé geologické, paleontologické a archeologické nálezy, ale aj včely, kone, víno či hlina, a určite ich budeme nachádzať a prezentovať čoraz viac. Nechceme mu protirečiť, skôr, povedzme, dodať jeho slovám trošku literárnej irónie. Pretože kto nepozná Dubovú, nepozná svet,“ uzatvára s úsmevom Ľudovít Ružička.

 

Projekt More pod našimi nohami bol realizovaný vďaka podpore Slovenskej agentúry životného prostredia, z kapitoly Obnova dediny. Odborným garantom bol Geopark Malé Karpaty, pomocnú ruku podali aj Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska a Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.

 

Dušana Blašková

(prevzaté z časopisu Dúha 3/2023)