Život so zrakovým postihnutím môže byť jedno úžasné dobrodružstvo. Stačí sa doň len pustiť

Prijať skutočnosť, že človek postupne stratí, hoci už značne zhoršený, ale predsa zrak, na ktorý sa v mnohom ešte stále spolieha, je veľmi náročné. Začína to pozvoľna – už sa treba na číslo autobusu spýtať, použiť indikátor hladiny a nespoliehať sa na tmavý hrnček na mlieko a biely na kávu, autá na ceste skôr počúvať ako žmúriť a (čo je najťažšie) lupu vymeniť za Braillovo písmo a do ruky vziať bielu palicu.

Vďaka projektu Podporná skupina na vyrovnávanie sa s postihnutím, ktorý realizovalo Krajské stredisko ÚNSS v Bratislave, nebolo 8 ľudí v rôznom veku (od tridsiatnikov po seniorov) pri prekonávaní tejto frustrácie ponechaných samých na seba. Na desiatich stretnutiach ich viedla skúsená psychoterapeutka, psychologička a trénerka Brigit Trimajová.

Fotografia: Brigit Trimajová

„Ponuku viesť psychoterapeutické skupiny pre slabozrakých a nevidiacich som prijala so zvedavosťou,“ spomína si na svoju prvú reakciu odborníčka. „Pracovať s rôznorodými skupinami sa mi páči, učí ma to vnímať diverzitu medzi nami. Moje očakávania neboli v ničom iné, ako bývajú zvyčajne: spoznám nových ľudí a vďaka kontaktu v skupine si spoločne vytvoríme priestor pre dobré a liečivé zážitky a terapeutický proces. Vedela som, alebo prinajmenšom tušila, že stretnem ľudí, ktorí práve prechádzajú ťažkým životným obdobím, ale našli v sebe silu hľadať novú kvalitu života. Do psychoterapeutickej skupiny človek nemôže ísť nasilu. Ak už raz na takúto ponuku prikývne, obyčajne nejaká, hoci len malá časť v jeho vnútri dúfa, že objaví v sebe zdroje potrebné na spracovanie traumy,“ dodáva.

Každé zo stretnutí otvorilo nejakú inú komnatu: strach, samota, depresia, vzťahy, priateľstvo, asertívna komunikácia, sebaúcta, straty a nálezy v súčasnom svete a pod. Psychoterapeutka kládla účastníkom jednu otázku za druhou a tie ich zakaždým naviedli k definovaniu problému, uvedomeniu si vlastných hraníc a prijatiu skutočnosti, že niektoré obmedzenia sú reálne, ale mnohé vyplývajú skôr zo sociálnych bariér. „Uvedomiť si niečo také znamená vnútorné oslobodenie sa od predsudkov. Umožní to aj napriek postihnutiu posunúť sa inam, k iným možnostiam,“ vysvetľuje Brigit Trimajová. „Niektorým to prinieslo väčšiu odvahu v práci, iným stanovenie hraníc svojim blízkym, ďalším zase chuť pustiť sa do nových vecí, hľadať si nové hobby.“ Nevidiaci a slabozrakí sa učili verbalizovať svoje pocity a potreby, komunikovať s okolím o svojom zrakovom postihnutí. Otvárali sa nielen ostatným, ale aj sami sebe a stávali sa pre seba navzájom oporou. Veľkým povzbudením boli osobné príbehy tých, ktorí najmučivejšie chvíle spojené s prijatím svojho zrakového postihnutia a definitívnosti tohto stavu mali už za sebou.

Fotografia: Stretnutie účastníkov podpornej skupiny

„V skupine slabozrakých a nevidiacich žien a mužov som stretla ľudí plných úplne obyčajných strachov a obáv, ale aj veľkých životných trápení. Prekvapila ma miera ich odvahy a odhodlania. Myslím, že ak si vďaka tejto skupine aspoň niektorí uvedomili, že so stratou prichádza aj nevyhnutnosť rozvinúť iné zručnosti, také, ktoré nahradia tie pominuté, tak sme dosiahli niečo z nášho terapeutického zámeru. Naplno oceniť všetky svoje zvyšné zmysly a vychutnať si zážitky, ktoré cez ne môžeme získať, je veľká vec, ale cesta k tomu býva len zriedka ľahká,“ uzatvára svoje pocity Brigit Trimajová.

Psychoterapeutke srdečne ďakujeme za neoceniteľnú pomoc, za trpezlivosť a pochopenie, s ktorým k nám pristupovala, za citlivé nazeranie na problémy, s ktorými aktuálne zápasíme, a za to, že nám ukázala, že život so zrakovým postihnutím môže byť jedno úžasné dobrodružstvo. Stačí sa doň len pustiť.